Začiatky v liečbe bylinkami ..
Liečba bylinkami patrí k najstarším spôsobom liečby. Skutočnosť, že mnohé rastliny obsahujú liečivé látky, je známa už od staroveku a ľudia na základe svojich skúseností už vtedy využívali bylinky na liečbu rôznych chorôb. Skutočný rozvoj tejto liečby v Európe, je dávaný do súvislosti s príchodom kláštornej medicíny.
Pod pojmom kláštorná medicína, sa rozumie história medicíny v užšom zmysle, v období medzi 10. a 13.storočím. V tej dobe bolo celé „zdravotníctvo“ v rukách kláštorov a ich školených mníchov. S kláštornou medicínou sa však dodnes spojuje i určitý druh ošetrovania : fytoterapie -čiže liečenie liečivými bylinami. Kláštorné liečiteľstvo sa značne odlišovalo od praktík antických lekárov, ktorí s obľubou spracovávali na lieky i zvieracie vnútornosti, hady a žaby. Tradícia zberu, pestovanie a používanie liečiv a sledovanie ich účinku má korene už v počiatkoch ľudskej civilizácie.
Vo všetkých dobách , vo všetkých kultúrach sa ľudia pokúšali liečiť choroby prostriedkami z prírody. Nielen šamani a medicinmani prírodných národov, ale i antickí lekári študovali prírodu a aplikovali svoje poznatky pri ošetrovaní chorých ľudí.
Zoznámte sa s niektorými z nich:
Galénos ( 129 – 200) – rímsky lekár gréckeho pôvodu, ako prvý vypracoval pravidlá pre prípravu liekov , ktoré sa od tej doby označujú ako galenika ( náuka o liečivách). Tento osobný lekár Marka Aurelia preslávil celú svoju lekársku teóriu. Bol silne ovplyvnený učením Hippokrata a Aristotela, ich názory boli zas silne ovplyvnené gréckymi filozofmi a lekármi.
Už Hippokrates (asi 460-370 pred Kr.) zastával názor, že Zem sa skladá z prvkov- ohňa, vody, zeme a vzduchu. Rastlinám obdobne priraďoval horké, suché studené a vlhké vlastnosti . Boli po ňom pomenované súborné spisy, známe ako Corpus hippocraticum, v ktorých je nielen popísaných množstvo aplikácií rastlinných prostriedkov pre liečenie rôznych chorôb, ale napríklad aj ide lekárskeho tajomsva, ako ju poznáme dodnes a ktorá je súčasťou Hippokratovej prísahy.
U Hippokrata aj Aristotela (384-322 pred Kr) bola teória, že ľudské telo zostáva so systému štyroch štiav. A síce čiernej žlče, žltej žlče, krvi a slizu /lymfy/ . „Ideálny“ teda zdravý človek má tieto štyri šťavy v harmonickom pomere. Ak prevláda jedna, alebo niekoľko štiav, dochádza ku zvláštnemu charakterovému a telesnému založeniu.
Galénos si okrem toho predstavoval tzv.“pneuma“ ako súčasť vzduchu, ktorú prijímame každým nádychom a ktorá sa v tele premieňa v ducha života (spiritus vitalis) a po prvý krát spojil jednotlivé predstavy v mnohostranný, komplexný systém. Životná sila a zdravie každého jednotlivca závisí na správnom pomere týchto štyroch štiav , štyroch prvkov a na inšpirujúcom „pneumate“.
Náuka o štyroch šťavách
Náuka o štyroch šťavách, sa nazýva humorálna patológia ( z latinského humor= šťava a pathology =náuka o chorobách). Zakladá sa na predpoklade, že celá príroda, či už ide o človeka, živočícha, rastlinu, či Zem, pozostáva vždy zo štyroch prvkov, ktoré sú vo vzájomnej rovnováhe. Narušenie tejto rovnováhy spôsobuje, že sa človek necíti dobre a je nemocný. Úlohou lekára je obnoviť rovnováhu jednotlivých prvkov. Odvádzanie škodlivých štiav sa praktizovalo klystírmi, preháňadlami, odsávaním a predovšetkým púšťaním žilou. Tieto formy sa prevádzali po celý stredovek, i v kláštorných špitáloch.
Čo si mnísi od púšťania žilou sľubovali? Odtok mestnajúcej krvi mal zabrániť zápalom a zlepšiť miestne prekrvenie. Púšťanie žilou však slúžilo nielen k liečeniu rôznych ochorení,ale bolo považované za preventívne opatrenie k zachovaniu zdravia a používané bolo tak často, že bolo nutné varovať pred preháňaním. Veľké operácie mníšky skôr prenechávali ránhojičom. Ich hlavnou úlohou bola starostlivosť o pacientov a podávanie liekov. Lieková terapia a farmácia bola v ošetrovaní na prvom mieste. Až keď zlyhali všetky prostriedky, bolo nutné siahnuť k nožu.
Kláštorná medicína sa v prvom rade sústredila prevažne na podávanie liečivých rastlín a minerálnych látok, na poradenstvo vo veciach výživy a na profylaxiu. Liečebné kúpele nariaďuje Benedikt z Nursie už vo svojej rádovej reholi. V stredoveku sa kúpele využívali nielen pre zachovanie zdravia,ale aj k ošetrovaniu parazitárnych kožných ochorení, alebo zažívacích ťažkostí. Lekárski vzdelaní mnísi robili jednoduché ošetrenia, ako napríklad bankovanie, prikladanie pijavíc, či púšťanie žilou a drobné chirurgické zákroky vypaľovaním železom či nožom.
Sv. Benedikt z Nursie (asi 480- 547)- bol zakladateľ západoeurópskeho mníšstva, v r 529 založil prvý samostatný západoeurópsky kláštor na Monte Cassino v južnom Taliansku-materský kláštor benediktinskeho rádu. Vytvoril rádovú reholu / regula Benedicti / zhrnuté v jednom jednoduchom pravidle Ora et labora -modli sa a pracuj. Starosť o dušu a telo sa stala ústrednou záležitosťou kláštorného myslenia a života. „Starostlivosť o chorých musí mať prednosť pred všetkými povinnosťami a stáť nad nimi“ Táto myšlienka milosrdnosti a lásky k blížnemu, akokoľvek je nám dnes dôverne známa a samozrejmá, bola vtedy revolučná. Nemalo sa pomáhať len príslušníkom vlastného rádu, ale všetkým , ktorí sa na kláštor obrátili so zdravotnými problémami. Benediktov pokyn postarať sa o chorých a špeciálne k tomu vzdelávať jednotlivých mníchov nakoniec viedol k vzniku kláštornej medicíny. Vedľa Benedikta hral významnú úlohu pri vytváraní kláštornej náuky o liekoch jeho rádový brat Cassiodor (r.490 až asi 580)-rímsky štátnik a učenec , ktorý medicínu považoval za najdôležitejšiu vedu v učebnom pláne, ktorý sám aj navrhol. Kláštorná medicína dosiahla vrcholný rozkvet na Monte Cassine, až kým koncil v Clermonte r.1130 nezakázal lekársku prax mníchov. Dovtedy však vzniklo veľa kláštorov podľa vzoru charitatívnej a liečiteľskej činnosti benediktínov, kde sa starali o chorých a liečili ich.
V dobe, keď kultúrny život v Európe bol stále vrhaný späť vnútornými spormi, prežívala arabská kultúra dobu rozkvetu. Pozoruhodné lekárske a botanické vedomosti sa opierali o grécke spisy preložené do arabčiny a spojené s vlastnými skúsenosťami a podnetmi z Ázie. Snáď najznámejším lekárom tejto epochy bol Ibn Síná ( polatinštený na Avicenna ,okolo 980-1037). Jeho hlavné dielo , obrovský Canon medicinae , patrilo až hlboko do 16. storočia, k najvýznamnejším zdrojom informácií pre lekárov a mníchov. Druhý z piatich zväzkov obsahuje mnoho monografií rastlín a svojimi 758 kapitolami predstavuje najobsiahlejšiu stredovekú náuku o liečivách .
Avicenna- bol stredoveký perzský filozof,nazývaný aj ako tretí Aristoteles, predstaviteľ východnej vetvy arabskej filozofie, lekár, prírodovedec, politik a básnik. Filozofia Ibn Síná nadväzuje na aristotelovskú a novoplatónsku tradíciu.
Keď európski učenci vrcholného stredoveku postupne začínali prijímať arabské lekárske poznatky a znovu objavovať texty Galéna a Hippokrata , dochádzalo i v európskom priestore k zakladaniu nemocníc, lekárskych škôl a univerzít. V tejto dobe vznikla južne od Neapola preslávená Salernská lekárska škola , ktorá najväčší rozkvet zažila medzi 10.a 13.st. Vznik tejto školy je značne nejasný. Spočiatku bola asi zborom mužov a žien ,ktorí sa zaujímali o medicínu . Materský benediktínsky kláštor Monte Cassino prevádzkoval v Salerne akési kúpele. Vyučovali a pracovali tam muži a ženy bez rozdielu náboženského vyznania. Na rozhodujúcom rozmachu tejto lekárskej školy mal podiel severoafrický obchodník s korením a liečivými rastlinami Constantinus Africanus, ktorý okolo roku 1080 vstúpil do kláštora Monte Cassino. Zanechal konventu obrovský fundus lekárskych diel, ktoré preložil z gréčtiny a arabštiny do latinčiny. Jeho vedecký odkaz sa stal základom salernskej školy a podstatne ovplyvnil západnú medicínu. Zo salernskej školy dostalo nové impulzy i kláštorné liečiteľstvo. Constantinovými prekladmi sa humorálna patológia stala dokonale známou a ovplyvnila i myslenie klerikov.
Múdra Hildegard z Bingenu ( 1098- 1179) vychádzala z teórie štyroch štiav, ale vytvorila vlastné liečiteľstvo, rozšírené o teologické a morálne aspekty. Táto abatyša založila dva kláštory, v Rupertsbergu a v Eibingene a predložila snáď posledné významné dielo kláštornej medicíny. Sama seba považovala za „indocta“ – nevzdelanú, avšak vo svojom spise, výklade Regula Benedicti, sa v pokynoch týkajúcich sa lekárskej starostlivosti, odvoláva na Galéna a preukazuje tak vynikajúce laické vedomosti. Zanechala nám rozsiahle filozoficko-teologické, lekárske a psychologické diela, dva lekárske spisy Physica a Causae et curae , v ktorých opisuje aj liečivé sily prírody a ošetrovanie chorôb .
V diele Physica sa nachádza veľký oddiel o liečivých rastlinách, s viac ako 200 kapitolami a po prvý krát s ľudovými názvami. Nemecké názvy rastlín a choroby ukazujú, že Hildegard bola okrem tradičného kláštorného liečiteľstva znalá aj ľudového liečiteľstva a tieto poznatky dokonca vkladala do svojich textov. Okrem toho vo svojich dielach po prvý krát stavia svet ľudí, zvierat a rastlín – teda celé tvorstvo- do celkového kontextu. Schéma humorálnej patológie je kombinovaná s teologickými a morálnymi úvahami. Tento pohľad je zahrnutý i v monografiách rastlín diela Physica. Hildegard z Bingenu tak patrí k niekoľko málo stredovekým autorom lekárskej literatúry, ktorí vo svojich dielach spájajú náboženské a morálne úvahy s liečiteľskými pokynmi.
Zdroj: Zdroj: Z nemeckého originálu Hanbuch der Klosterheilkunde, Dr Johanes Gottfried Mayer, Dr.med.Bernard Uehleke, páter Kilian Saum – vydaného nakladatelstvom Zabert Sandmann v Mníchove r 2002
Hildegard zomrela 17.septembra 1179 vo veku 81 rokov. Pri jej smrti zažiaril na nebi jasný svetelný kríž- dôkaz toho, že jej bolo dožičené vidieť „ živé svetlo“.
Ľudové uctievanie Hildegard z Bingenu začalo bezprostredne po jej smrti. Pápež Gregor IX. sa už v roku 1233 snažil o jej oficiálne prehlásenie za svätú. Táto snaha však vtedy stroskotala, pretože sa stratili dokumenty / boli to práve lekárske spisy Causae et curae a Physica / , ktoré boli znovu nájdené až na konci 19st.
10. mája 2012 však bola prorokyňa Hildegard z Bingenu oficiálne vyhlásená za svätú pápežom Benediktom XVI. tzv. „ekvivalentnou kanonizáciou“ a už 7. októbra 2012 bola menovaná za učiteľku cirkvi „Doctor Ecclesiae Universalis“.
A čo Vám povedať na záver-
Vďaka opätovnému objavu týchto medicínskych spisov, ktoré sú základom celej Hildegardinej zdravovedy, prežívame celosvetovú renesanciu v znamení Hildegardinho učenia.
Postupne sa toto učenie a jej odkaz snažíme priniesť aj k nám, na Slovensko. Nielen preto, že zdravý životný štýl, podľa sv.Hildegard je overený už desiatimi storočiami..nielen preto, že mnohé z jej posolstiev naberajú na svojom význame práve v dnešnej dobe…nielen preto, že aj v modernej medicíne nájdeme mnoho súvislostí s jej učením..
Žijeme rýchlu dobu..využívame moderné technológie..ale popri tom prestávame vidieť svet okolo nás. Nevnímame silu prírody, ktorá nám od počiatku sveta vedela pomôcť. Nevyužívame jej produkty, ktoré dokážu nášmu telu pomáhať, ale naopak mu škodíme chemickými látkami…Už ani nevieme, ako má chutiť čerstvé mlieko či maslo..
Zabúdame využívať múdrosť našich rodičov a starých rodičov. Oni ešte s prírodou spätí boli. Poznali bylinky, vedeli na čo ich použiť, ale aj ako si ich vypestovať. Skúsme sa ich spýtať…skúsme im povedať o týchto stránkach.. a možno pomôžu nielen oni nám, ale aj my im…
Dôvod, prečo privádzame učenie sv.Hildegard na Slovensko je úplne jednoduchý. Chceme pomôcť ľuďom byť zdravými…chceme pomôcť ľuďom na ceste za zdravím..chceme ľudí priviesť k poznaniu samých seba..a chceme ľudí naučiť čerpať z bohatstva, ktoré nám pán Boh ponúka v prírode okolo nás..